História Parkouru 1: Návrat ku koreňom

6. august 2018 2989 slov 15min Lukáš Hollý ... 1102x PODCAST
Detail

Definovať bod vzniku Parkouru spolu s jeho históriou je z môjho pohľadu veľmi náročné. Keď sa človek nad tým zamyslí, tak pochopí, že Parkour bol medzi ľuďmi odjakživa. Človek vždy skákal, lozil, šplhal a objavoval, a vtedy ho nezaujímalo, či to čo robí má nejaký názov. Jediné podstatné čo vedel bolo, že je to preňho prirodzené a môže tým pomôcť sebe a druhým. Tak sa zarodilo semienko v hlave jedného ambiciózneho človeka, námorného dôstojníka, pedagóga a otca prirodzenej metódy, Georgesa Héberta.

 Être fort pour être utile
„Byť silný, aby si bol užitočný“
GEORGES HÉBERT ( 1875-1957)

Georges Hébert sa narodil do meštianskej rodiny dňa 27. apríla 1875 v Paríži. Nikto vtedy ani nepredpokladal, že z tohto chlapca sa stane významný revolucionár v oblasti francúzskej telesnej výchovy. Od svojich siedmych rokoch navštevoval medzinárodnú školu, až do jeho nástupu na námornú akadémiu v roku 1893.[1] Jeho povaha a zmýšľanie sa preukázateľne osvedčili, a veľmi rýchlo bol povýšený na hodnosť námorného dôstojníka.

Ako námorný dôstojník trávil väčšinu svojho času na lodi, kde mu nešlo nevšimnúť si pružnosť, silu a fyzickú odolnosť námorníkov (fr. Gabiers, námorník zodpovedný za údržbu a manévrovanie lode), ktorí sa pohybovali po lanách a sťažňoch s nesmiernou ľahkosťou. No oni neboli jediným objektom sledovania. Popri plavbách po oceánoch sa Hébert stretol s rôznymi primitívnymi domorodými kmeňmi žijúcimi prevažne na území francúzskych kolónií, u ktorých taktiež obdivoval práve ich stavbu tela, zdravie a excelentnú fyzickú kondíciu. Tento stav si vysvetľoval tým, že domorodé kmene vykonávali pohybové aktivity prirodzené pre človeka, ako behanie, skákanie, hádzanie, nosenie, plávanie atď. na dennej báze, pretože si potrebovali zabezpečiť jedlo, a tým zachovať existenciu. Práve takýto ľudia boli preňho symbolom skutočného športovca.

Výrazný zlom v jeho zmýšľaní však nastal v roku 1902, kedy ako 27-ročný námorný dôstojník bol spolu s posádkou francúzskej vojnovej lode Suchet svedkom výbuchu sopky na ostrove Martinique (Južná Amerika, súčasť francúzskej kolónie). Táto udalosť výrazne ovplyvnila Hébertové zmýšľanie, a následne jeho myšlienky nasmerovala ku vytvoreniu prirodzenej metódy.

 

„Zachránilo sa len 1000 z 30 000 obyvateľov mesta Saint Pierre“

 

Pred tragickým dňom si občania mesta St. Pierre všimli zvýšenú aktivitu sopky Mount Pelée. Mnoho ľudí upozorňovalo na nebezpečenstvo, pred ktorým všetci stáli, no miestne úrady na čele so starostom toto varovanie ignorovali, z dôvodu prebiehajúcich volieb. Keďže St. Pierre bol hlavným centrom konzervatívnej strany, starosta sa rozhodol odložiť evakuáciu mesta až do konca volieb, čiže do 11. mája. 1902. Dym zo sopky pomaly ustopoval a obloha sa rozjasnila, takže situácia začala vyzerať priaznivo. Nasledujúce ráno, 8. mája 1902, nazhromaždené plyny vychrlili zo sopky a zaduneli dva výbuchy. Žeravé horniny a plyn zasiahli mesto St. Pierre, a nastala panika.

Hroznú situáciu opisuje aj lodný asistent Charles Thompson, ktorý bol v tom čase na lodi kotviacej v prístave: „Oheň stekal priamo do mesta, zo sopky sa valil dym, a kamene lietali všade navôkol“, spomína.[2] Georges Hébert so svojou posádkou okamžite zakročili, a snažili sa zachrániť čo najviac ľudí. Z lode Suchet spustili záchranné člny a rozbehli sa oproti vybuchujúcej sopke. Vyťahovali ľudí z trosiek, pomáhali popáleným a raneným ľuďom dostať sa do bezpečia. Zo všetkých s panikou utekajúcich ľudí sa podarilo zachrániť len 1000. Sopka zrovnala mesto so zemou spolu s jej 30 000 obyvateľmi.[3]

 

„Zabudli na prirodzenosť zakorenenú hlboko v nás?“

 

G. Héberta táto udalosť poznačila natoľko, že sa začal pýtať z akého dôvodu ľudia zlyhali, a prečo nevedeli konať v kritickej situácií. Zabudli na prirodzenosť pohybu, zabudli skákať, plaziť sa, bežať, nosiť zranených? Zradilo ich vlastné telo? Najčudnejšie na tom bolo, že donedávna bola spoločnosť nastavená tak, že človeka nepokladali za dospelého, kým nevedel niekoho zachrániť. Veľa kultúr si zakladalo na telesnej užitočnosti a istote, že sa na daného človeka môžu kedykoľvek spoľahnúť (napr. Impi z kmeňa Zulu). Týmito myšlienkami sa Hébert zaoberal počas plavby domov, a ešte dlho potom.

Georges Hébert

Po návrate do Francúzska ho privítali ako hrdinu, no Hébert vedel, že je najvyšší čas zhmotniť do reality svoje predstavy o dokonalom športovcovi. Uvažoval, koľko z jeho francúzskych priateľov by dokázalo šprintovať, preskočiť priekopu alebo vyliezť na strom. Tieto veci sú prirodzené pre deti. Ony samé vyhľadávajú kritické situácie formou hier typu schovávačka a naháňačka. Počúvajú svoj inštinkt, ktorý vekom väčšina z nás stratí, pretože žijeme v pocite bezpečia. Práve tieto podnety boli kľúčové pri formovaní metódy, na ktorej aktívne pracoval od roku 1903. Od počiatku sa riadil heslom: „byť silný aby si bol užitočný“, ktoré vystihovalo pripravenosť jedinca zakročiť v akejkoľvek kritickej situácií. Do svojej metódy zakomponoval pre život nevyhnutné cvičenia ako chôdza, beh, skok, šplh, dvíhanie a nosenie bremien, balans, hod a vrh, úpoly a plávanie.

 

„Počas sledovania detí pri hre sa toho môžeme najviac naučiť..“

 

V roku 1903 bol pozvaný do vojenskej námorníckej školy v Loriente (l'École des Fusiliers Marins à Lorient), aby svoju metódu uviedol do praxe. Po pozitívnych ohlasoch mu v roku 1904 zverili vzorku 1200 vojakov, ktorí trénovali prirodzenú metódu pod jeho priamym dohľadom. Získal veľmi cenné dáta, a následne jeho kariéra rástla rýchlym tempom.

V roku 1905 sa stal G. Hébert vedúcim učiteľom telesných cvičení u námornej pechoty v Loriente. Pod vplyvom vlastných skúseností a štúdiom Deményho prác prišiel Hébert k názoru, že je treba zmeniť zaužívané telovýchovné systémy. Preto dňa 20. decembra 1905 poslal žiadosť na vedenie školy s návrhom reformy  gymnastiky v námorníctve. K danej žiadosti bol priložený manuál, ktorý mal byť náhradou za doterajšie spôsoby výučby. Jeho práca bola plne schválená dňa 19. januára 1906 so slovami: „Vyjadrujeme oficiálnu spokojnosť s technickou kapacitou reorganizácie výučby gymnastiky u námornej pechoty, ktorú ste preukázali vo svojom navrhnutom manuáli“. Po schválení požiadavky mu velenie pridelilo ďalších deviatich pomocných ľudí k výučbe gymnastiky (pojem gymnastika bol vtedy vnímaný ako druh komplexného pohybu za cieľom rozvoja všestrannosti. Tento pojem nemá so súčasným ponímaním gymnastiky nič spoločné, pozn. autora). Tým chceli preukázať dôveru v Héberta, a dať mu príležitosť sa naďalej rozvíjať a testovať svoje nápady.[4] Tento moment sa stal významným míľnikom v histórií gymnastiky v námorníctve. Poukazoval na to, že pri príprave námorníkov je potrebné prihliadať na ich špecifické prostredie – loď, a preto nie je možné rozvíjať ich kondíciu klasickým zaužívaným spôsobom.

Práve to bol dôvod, prečo jeho metóda nevyzerala ani zďaleka tradične, ale zaujímal sa o to, čo je v praxi dôležité. So svojou schémou desiatich prirodzených praktických cvičení testoval námorníkov v základných zručnostiach ako sú behy na rôzne vzdialenosti, skoky a prekonávanie prekážok, plávanie, potápanie, záchranné a únikové manévri, šplh na lane a strome (prípadne tyči opretej o stenu), manipulačné schopnosti – zdvíhanie šmykľavých brvien, kameňov rôznych tvarov, nevládneho ľudského tela, a taktiež schopnosť sebaobrany a odrazenie viacerých útočníkov naraz. Nechcel aby boli len zdraví a fyzicky zdatní, ale jeho cieľom bolo vychovať z nich hrdinov. [5]

George Hébert nachádzal inšpiráciu v mnohých významných autoroch. Nebol prvým človekom, ktorý začal vnímať potrebu návratu k prirodzenosti, ale musí sa uznať, že bol jedným z prvých, ktorý previedli teóriu do praxe. A to vo veľkolepom štýle.

Za prvého predstaviteľa a ideológa prirodzeného smeru výchovy vo francúzskom telovýchovnom systéme bol Jean Jacques Rousseau (1712 – 1778). Hlásal návrat k prírode a výchovu detí v súlade s ňou. Veľkú pozornosť venoval zmyslovým orgánom, kde ponúkal rôzne hry realizované aj v noci. Takéto hry slúžili u detí prevažne na zbavenie sa strachu z tmy. Ďalej zdôrazňoval význam otužovania a rozvoj pohybových schopností.. Bol považovaný za ideového tvorcu prirodzenej metódy, pretože sám žiadny systém nekreoval. [6]

K Rousseauvmu spôsobu myslenia sa uchyľoval aj Francisco Amorós y Ondeano, markíz de Sotelo (1770 – 1846). Práve on nadviazal na Rousseaov a Pestalozziho odkaz. Už v roku 1814 sa uchýlil v Paríži, kde začal vyučovať gymnastiku. Po získaní francúzskeho občianstva v roku 1816 sa mu otvorili nové možnosti a začal výraznejšie presadzovať gymnastickú výchovu spolu s jej implementáciou do školstva, a následne snahou zvýšiť jej povedomie u verejnosti.[7] Svoje ponímanie telesných cvičení budoval na základoch anatómie, no taktiež sa snažil presadiť spojenie gymnastiky s fyziológiou a zdravovedou, vďaka čomu získal na pohyb iný pohľad. V jeho systéme môžeme nájsť rôzne konštrukcie ako napr. lešenia a hrazdy okolo celej telocvične, kde spájal prirodzené cvičenia s náradím. Amorós vyzdvihoval práve súhru prepojenia intelektuálnych činností s gymnastikou, čím chcel zverencov rozvíjať komplexne. V roku 1818 založil prvý telovýchovný vojenský ústav v Paríži Gymnase normal militaire et civil. V tejto škole zameranej primárne na výchovu a výcvik budúcich vojakov a hasičov zaviedol systém gymnastickej výchovy, ktorá výrazne prispela k rozvoju morálnych a telesných schopností žiakov.[8] 

Začiatok formovania Amorósovho systému podnietilo aj vydanie jeho diela Príručka telesnej, gymnastickej a morálnej výchovy (Manual déducation physique, gymnastique et morale, 1830), ktorá zásadne ovplyvnila telovýchovné dianie vo Francúzsku. V Amorósovej metóde nachádzame cvičenia ako sú beh, chôdza, korčuľovanie, skoky (špecifickým skokom bol práve skok do hĺbky), cvičenia rytmiky, spevu, rovnováhy, prekonávanie prekážok – vlastným telom, pomocou lana, a žrde, úpoly, plávanie (nahý, oblečený), potápanie, nosenie bremien, športové hry, streľba, šerm, jazda na koni a voltižovanie, bojové a spoločenské tance, ďalšie cvičenia rozvíjajúce odolnosť voči únave, manuálnu prácu a cvičenia rozvíjajúce technickú zručnosť.[9] Väčšinu z uvedených prvkov taktiež zakomponoval do prekážkovej dráhy (fr. parcours du combattant), ktorá okrem tréningového podnetu na zvýšenie kondície tvorila aj skúšku telesnej zdatnosti. Predpokladáme, že táto dráha bola prvá svojho druhu, a neskôr tento koncept začal byť využívaný aj inými predstaviteľmi.

"Georges Hébert ako nasledovateľ metódy Francisca Amorósa?"

V mnohých dielach sa riešila podobnosť vnímania pohybu, tréningu, publikácií a prístupe k danej problematike medzi Amorósom a Hébertom. Nech už to každý vnímal akokoľvek, Hébert vytvoril niečo, v čom sa Amorós zasekol. Pri svojej práci Amorós zabudol na jeden dôležitý fakt, individuálnosť. Nakoľko bol pohltený činnosťou v armáde tak zabudol, že každý jeden človek vníma pohyb inak. Každý má vlastné tempo a nemôže aplikovať svoju metódu na všetkých rovnako. Toto bola vec, ktorú si uvedomil Hébert a vďaka čomu sa stala jeho prirodzená metóda tak populárna. Vo svojom tréningu využíval takzvaný systém vĺn, ktorý spočíval v neustálom pohybe cvičencov, pričom sa striedali kolektívne cvičenia a cvičenia jednotlivcov s rôznou intenzitou. Žiaci boli usporiadaní v zástupoch a po odcvičení na danej prekážke pokračovali v pochodovaní alebo vykonávali iné doplnkové cvičenia. Celý tréning bol zameraný na individuálne schopnosti jedinca, a tým to bolo vhodné pre všetky vekové a výkonnostné skupiny. Podľa obtiažnosti sa jednotlivé skupiny líšili hlavne v dĺžke tréningovej jednotky, ktorá bola z pravidla od 20 do 60 minút.[10] Hébert mal v obľube prekážkové dráhy, ktoré vyzerali ako obrovské ihrisko pre dospelých, na ktorom boli rozmiestnené skaly, brvná, dlhé palice, laná, rebríky, priekopy, ostnaté drôty a iné prekážky, ktoré museli cvičenci prekonávať. Táto dráha sa neskôr ujala pod názvom Parcours Hébert. Týmto spôsobom Hébert sprístupnil svoju metódu širokej verejnosti a prispel k výchove ďalších hrdinov. 

Skok na lano v prekážkovej dráhe (Parcours Hébert)

Hébertové tréningy, ktoré začínali niesť prívlastky ako veľkolepé a originálne, postupne priťahovali aj pozornosť širokej verejnosti, čo prispievalo k celkovej prestíži námorníctva. Je dôležité poznamenať fakt, že Hébertové tréningy boli uskutočňované výlučne v prírode. Neuznával telocvične a interiér. Aký má zmysel trénovať zručnosti skutočného života vo vnútri? Ešte k tomu s náhradným zariadením a vo vydýchanom vzduchu. Prirodzená metóda je niečo, čo má pripraviť človeka na všetky situácie. Či už je to dážď, tma, víchrica alebo čokoľvek iné. To sa v telocvični nacvičiť nedá. 

Prirodzená metóda začínala v povedomí ľudu výrazne rásť, a to hlavne preto, že Hébert už dovtedy publikoval niekoľko kníh smerovaných práve pre nich. Na popularite pridali aj vystúpenia mladých atlétov pod jeho vedením, čo bolo v námorníctve niečo nezvyčajné.

"Telocvične? To je snáď zlý vtip.."

Svoje názory a postoje Hébert zhrnul v debutovej publikácií Léducation physique raisonnée (Odôvodnená telesná výchova, 1907). V diele nájdeme predslov od jeho priateľa Georgesa Deményho. Práve on mal veľký vplyv na Hébertovú prácu, pretože jeho vedecký pohľad mu pomohol zakomponovať do práce rôzne grafy a tréningové záznamy, ktorými sledovali jednotlivcov, a tým sa mohol Hébert efektívne zamerať na ich individuálnosť v tréningovom procese.[11]

Deményho pohľad na telesnú výchovu bol veľmi podobný ako ten Hébertov. Vo svojej práci vyzdvihoval prirodzené cvičenia nad umelými. Jeho víziou bola dynamika, a harmónia sily a krásy v telesnej výchove. Práve ten krásny, plynulý a ničím nerušený pohyb, bol preňho symbolom dokonalosti. Vo svojich publikáciách upresňoval názor, že tak ako potrebuje muž v pohybe ladnosť, tak žena potrebuje rozvíjať silu. Jeho prístup položil základ pre rytmickú telesnú výchovu.[12] Demény presadzoval prirodzenosť pohybu, čo prijala taktiež aj škola Joinville le Pont v Paríži, kde sa stal od roku 1902 profesorom fyziológie. Práve na tejto škole začal od roku 1915 postupne presadzovať prirodzené cvičenia, ktoré sa následne osvedčili aj v praxi. Keďže Deményho prístup mal úspech, dostal možnosť vybudovať v Joinvillskej škole prvý vedecký ústav fyziológie telesných cvičení. V  tomto období sa vytvorila spolupráca dvoch autorov, Georgesa Deményho a Georgesa Héberta, ktorý významne ovplyvnili smerovanie francúzskeho telovýchovného systému.


V roku 1913 nastal prelom vo vnímaní Hébertovej prirodzenej metódy. Hébert dostal pozvanie na Medzinárodný kongres telesnej výchovy, ktorý sa mal konať v Paríži od 17. do 20. marca 1913. Na tomto kongrese mala byť demonštrovaná prirodzená metóda na vzorke 350 mužov rôznych vekových skupín. Prvoradým účelom bolo uvedenie metódy G. Héberta do praxe a zároveň propaganda, ktorá zabezpečí získanie ďalších vojakov flotily, hlavne pre námorné školy. Kongres bol úspešný a Hébert zožal slávu pre celé námorníctvo. V bodovacom systéme, kde zaznamenával výsledky v sile, rýchlosti, pohyblivosti a vytrvalosti si francúzski námorníci viedli na úrovni svetových desaťbojárov.

Hébert dostal zelenú! Jeho metóda sa rýchlo rozšírila medzi osem základní po celej krajine. Zakrátko sa vybudovali ihriská a študovalo sa pod Hébertovým velením. Bolo potrebné naučiť chlapcov chodiť, bežať, skákať, plávať. No tak ako to rýchlo začalo, tak..

Zlyhanie? Nastal bod zlomu ..

Všetko naberalo správny smer až do momentu, keď v roku 1914 vypukla prvá svetová vojna. Bol to čas, kedy sa prirodzená metóda mala naozaj overiť v praxi. Veľa atlétov sa ihneď hlásilo do popredných línií vo fronte, pretože boli vo skvelej kondícií a ochotní slúžiť svojej krajine. O štyri roky neskôr, na konci vojny, ich prežilo len zopár. Zahynuli spolu s deviatimi miliónmi ďalších vojakov. Hébert bol zdrvený, no uvedomoval si, že hrdinstvo, a pocit užitočnosti môže byť niekedy smrteľný. To, že boli fyzicky zdatní vďaka prirodzenej metóde nezaručovalo, že musia žiť na veky. Jej cieľom bolo vychovať ľudí,  ktorí žijú týmito hodnotami až do smrti. Napriek všetkému, velenie armády uznalo významné výsledky Hébertovej metódy, no stratené životy to nevrátilo. Avšak, toto neboli jediné okolnosti, ktoré Hébertom otriasli. V bitke pri Dixmude utrpel vážne zranenie ľavej paže, čo znamenalo pre športujúceho človeka výrazný hendikep. Od toho momentu ho len zriedka vidíme odhaleného na fotkách, kde prezentuje svoj vzťah ku kráse ľudského tela a náklonnosť k antickému grécku. Vojna zmietla z povrchu zemského všetko, na čom tak usilovne pracoval. Remeš sa stal vojnovým územím, čo vyvrcholilo zbombardovaním celého školského komplexu a parku, kde Hébert pôsobil. Tento fakt ho viedol aj k zameraniu sa na povojnové potreby ľudí, ktorými boli zvyšujúci sa záujem o rekreačnú telesnú výchovu a postupnú emancipáciu žien do športe. 

"Súťaže? To je len potreba pre ľudské ego!"

V tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia G. Hébert začal vydávať svoje životné dielo s názvom L’Éducation physique, virile et morale par la méthode naturelle (Telesná výchova k mužnosti a mravnosti prirodzenou metódou, 1936 – 1957), ktoré sa skladalo z piatich zväzkov. V dielach zhrnul svoje celoživotné skúsenosti, čo sa odzrkadľuje aj na veľkom rozsahu jednotlivých publikácií. Okrem toho zhrnul svoj názor na šport v publikácií Le sport contra l’éducation physique (Šport proti telesnej výchove, 1925). Hébert mal jedno dôležité pravidlo: "žiadne súťaženie, nikdy!".  Jeho filozofia spočívala v tom, že pokiaľ vzpierač alebo zápasník nevie niekam vyšplhať, alebo boxer či bežec nevedia plávať, nie sú stopercentne silní. Súťaženie iba navádza k podvádzaniu a priveľmi jednostranne zameranému rozvoju. Podstata prirodzenej metódy spočíva v spolupráci, pričom každý učiteľ je žiak, a každý žiak je učiteľ, ktorý prináša nové postrehy a myšlienky. 

Georges Hébert, vďaka svojej celoživotnej práci, podnietil mnoho ľudí na cestu altruizmu. Tá spočívala v dokonalom súlade funkčnosti a húževnatosti tela, spolu s mravnými ideálmi, ktoré vychovávali každého jedinca praktizujúceho prirodzenú metódu. Jeho cestu ukončil srdcový infarkt, ktorý mu bol osudný dňa 2. augusta 1957. Počas života však zanechal svetu mnoho hodnôt, ktoré žili ešte dlho po jeho smrti. 

To čo zasebou zanechal malo veľký dopad na to, čím teraz Parkour je. Bez jeho pohľadu na svet by Parkour nemal tak silnú filozofiu akú má. Jeden človek dokázal toho ovplyvniť viac než si možno spočiatku myslel. Ovplyvniť životy mnoho ľuďom. Ďakujeme.

 

„Prirodzená metóda nie je o veľkých svaloch a predvádzaní sa. Je o spolupatričnosti a hrdinstve v každom okamihu. Je noc, prší, sneží alebo musíš utekať bez topánok? O tom je prirodzená metóda. Byť pripravený vždy a všade zasiahnuť, pomôcť druhým alebo zachrániť samého seba.“

 
Zdroje:
 
[0] HOLLÝ LUKÁŠ, 2017. Hébertizmus a jeho aktuálnosť v 21. storočí. Diplomová práca. Univerzita Komenského v Bratislave, Fakulta telesnej výchovy a športu.

[1] GHELALA S., 1971. Die Naturliche Methode von Georges Hébert. Diplomarbeit. Deutsche Sporthoch-schule Koln.  
[2] ROBIN MCKIE, S.E., 2002. World: 100 Years After: The World's Worst Volcano Disaster: Three Minutes of Horror when 30,000 Perished. In: The Observer, 28.4.2002:21. ISBN 00297712.
[3] When Mount Pelée Exploded (Part 1): http://drvitelli.typepad.com/providentia/2011/09/when-mount-pelee-exploded-.html
[4] Aux origines de la méthode naturelle: http://www.institut-strategie.fr/RIHM_83_24.html
[5] HÉBERT, G., 1912. L'éducation physique ou l'entrainement complet par la méthode naturelle. Paris: Librairie Vuibert.
[6] ŠVEDOVÁ, M. a UHER, I., 2013. Dejiny telesnej kultúry a športu.. Kočice: Univerzita Pavla Jozefa Šafá-rika, s. 37. ISBN 978-80-8152-025-9.  
[7,8,9] SEMAN, F., 2016. Francisco Amorós – k základom telesnej výchovy vo Francúzsku. In: Tel. Vých. Šport, 26, 2016, 4. ISSN 1335-2245.
[10] GHELALA S., 1971. Die Naturliche Methode von Georges Hébert. Diplomarbeit. Deutsche Sporthochschule Koln.
[11] The roots of methode naturelle: http://movnat.com/the-roots-of-methode-naturelle/?pfstyle=wp
[12] Přirozené tělovýchovné směry a rozvoj tělovýchovných věd: http://eamos.pf.jcu.cz/amos/kat_tv/modules/low/kurz_text.php?id_kap=16&kod_kurzu=kat_tv_9025