História parkouru 2: Prvé kroky

14. október 2020 1149 slov 6min Lukáš Hollý ... 302x
Detail

Je úžasné sledovať evolúciu tejto mladej, dynamicky sa rozvíjajúcej športovej disciplíny. Za necelých 30 rokov svojej „oficiálnej“ existencie vzišiel parkour z predmestia Paríža na celosvetové výslnie. Ale čo všetko bolo súčasťou tejto cesty?

Plynulo nadviažem na prvý článok o histórií parkouru, kde som rozobral život Georgesa Héberta. Ukážeme si dôležité míľniky a prepojenosť medzi parkourom a prirodzenou metódou, ktorá ovplyvnila evolúciu tejto nádhernej disciplíny. 

 

Raymond Belle

Meno tohto človeka nie je príliš známe, no jeho život bol kľúčový vzhľadom na vznik parkouru. Raymond bol vojak, hasič, no najmä to bol otec Davida Bella, ktorý spolu s ďalšími kamarátmi stáli za vznikom parkouru.  

Narodil sa v roku 1939 v Hué, dnešný Vietnam. Bol synom doktora vo francúzskej koloniálnej armáde a jeho matka bola vietnamská žena. Žil spolu s jeho desiatimi súrodencami a jeho život nebol vôbec prechádzka ružovou záhradou. Do svojich šiestich rokov žil vo Vietname, až jedného dňa odišiel na prázdniny k svojmu strýkovi do Francúzska. Nikto nečakal že vojnová línia rozdelí Indočínu na dve časti a oddelí ho od svojej rodiny. Počas tohto pobytu ho strýko sexuálne zneužíval a týral, až kým ho neposlal do vojenskej školy v Da Lat. Podotýkam, vtedy mal Raymond sedem rokov. Na rozdiel od toho aby sa uzavrel do seba, tak sa prinútil k pohybu. Stal sa z neho vojak v tábore, kde sa riadili heslom „kráčaj, alebo zomri“[1]

Podľa Davida Belle jeho otec v tomto období trénoval ako zúrivý. Kým všetci ostatní v noci spali, on sa zobudil, aby mohol ísť behať do lesa, liezť na stromy a skákať. Svojim tréningom dosiahol stav tvrdosti, ktorý mu pomohol prežiť. [2] V tomto prostredí platil zákon silnejšieho. Vo svojom tréningu ho značne ovplyvnila prirodzená metóda pohybu od Georgesa Héberta, ktorá je úzko spätá s vojenskou prekážkovou dráhou (fr. le parcours du combattant, podrobnejšie v predošlom článku), s ktorou sa v tábore stretával.

 

„Kamaráti ho prezývali Kamikaze, pretože dokázal položiť svoj život, za život niekoho iného“

 

Po deviatich rokoch výcviku bol prijatý do francúzskej armády a následne v roku 1954 prevelený do Paríža. Po roku služby v armáde sa rozhodol pridať k hasičskému a záchrannému zboru v Paríži (Brigade de sapeurs-pompiers de Paris), kde sa jeho pohybové schopnosti ukázali ako veľmi užitočné. Často krát bol jediný, ktorý sa vrhol aj do tých najnebezpečnejších situácií. David Belle hovorí: „Kamaráti ho prezývali Kamikaze, pretože dokázal položiť svoj život, za život niekoho iného“. [3] Počas svojho života sa Raymond stretol s mnohými kritickými  situáciami, ktoré vždy vedel vyriešiť vďaka svojej pohybovej a mentálnej príprave. Mal osobnosť, ktorá vyžarovala prirodzený rešpekt a aj vďaka tomu bol uznávaný v kruhu svojich kolegov a nadriadených. 

roku 1969, mal tú česť zvesiť vlajku zavesenú demonštrujúcimi pri Notre Dame, ironiou osudu bolo že to bola vlajka vietcongu. Vybrali si jeho, pretože vedeli že naňho sa môžu spolahnúť. Zároveň sa počas svojho života stal niekoľkonásobným šampiónom francúzskej armády v skoku do výšky a do diaľky. Jeho život nebol síce jednoduchý, no zanechal veľký odkaz, ktorým sa inšpirovalo mnoho ľudí vrátane jeho syna Davida. 

 

 

 

David Belle 

David Belle sa narodil 29.4.1973 vo francúzskom meste Fécamp. Jeho rodičia spolu dlhé roky nežili a preto uznali za najlepšie riešenie, aby ho vychovával jeho láskyplný starý otec Gilber Kitten, u ktorého žil až do svojich štrnástich rokov. 

David svojho starého otca opisuje ako dobrého, čestného, úprimného a dôverného muža, ktorý ho vychoval, dodal mu rovnováhu, a mravné hodnoty do jeho života. Starý otec ho viedol k rôznym športom, hlavne ku gymnastike a atletike, no rešpektoval Davidovu slobodnú vôľu. Chcel aby sa z neho stal neskôr hasič, ako je on a Raymond. Napriek tomu že David vyrastal u svojho starého otca, s rodičmi sa stále stretával. Jeho život bol veľmi ovplyvnený vlastným otcom, ktorý bol presný dedkov opak. Raymond hovorieval: „Vonku je všetko ako džungľa, treba sa naučiť nikomu nedôverovať, ochrániť sa“. [4] David svojho otca vždy rešpektoval a vzhliadal k nemu aj napriek tomu, že ho nevychoval.  David tvrdí, že on sám je presný stred medzi týmito dvoma mužmi. Má zmes rozumu a odvahy, rešpektu a rebelstva, zdržanlivosti a akcie. [5]

Vo svojich 14-tich rokoch sa David presťahoval k svojej matke do Lisses, na predmestie Paríža. V tomto období Raymond veľa času trávil s neterou Katty Belle a synovcami Phung, Châu a Williams Belle, ktorých brával na výlety do lesa blízko Ecouen, Sarcelles. Tam spoločne trénovali lezenie, beh a skúmali nové pohyby. Avšak, ak chcel David vedieť viac o otcovej tréningovej metóde, musel sa k tomu dopátrať sám. Raymond bol plný tajomstiev a nehovoril o ničom až kým sa človek nato neopýtal. Pre Davida to bolo niečo nepoznané, preto trávil mnoho času rozhovormi s ním. Jedného dňa mu otec povedal: „Keď som bol mladý, robil som parcours“. [7] Vtedy sa David prvý krát stretol s pojmom „parcours“, odvodeného od vojenskej prekážkovej dráhy „parcours du combattant. 

Slovo parcours v doslovom preklade znamená „cesta alebo dráha“. Zámena písmenka „c“ za „k“ bola vykonaná na podnet Huberta Koundé v 90-tych rokoch minulého storočia. Mala dodať slovu väčšiu údernosť a dôraz. 

Jeho otec, Raymond Belle opisuje parcours: „Je to ako v živote. Tiež sa ti vyskytnú určité prekážky, no ty trénuješ nato aby si ich prekonal. Hľadáš najlepšiu formu, skúšaš všetky techniky  a neustále ich opakuješ aby si sa stal lepším.“ [8] V tréningovej metóde parcours Raymond vyzdvihoval najmä vytrvalosť, obratnosť, ohybnosť a tichosť. Tento typ tréningu mu pomohol prežiť vo vojne, pretože bol presne prispôsobený bojovým podmienkam vo Vietname. [9]

Davida táto metóda veľmi zaujala a mal o ňu veľký záujem. Raymond dával svojmu synovi vykonávať len malé cvičenia ako napríklad udržať rovnováhu na múre, vyliezť naň alebo preskočiť ho. Dôležité bolo neustále opakovať jednotlivé pohyby. Jeho otec hovoril: „Keď uskutočníme tie pohyby desať alebo stokrát, príde istota, a keď budeme chcieť tie pohyby urobiť opäť, automaticky ich použijeme.“ [10] Ukázal mu základy, no nechal ho počúvať svoje telo aby pochopil daný pohyb. David pripisuje zásluhu otcovi aj zato, že ho naučil pozerať na veci z iného uhla. Naučil ho hľadať nepoznané, a vidieť prostredie v Sarcelles inak.

 Ani ešte netušil, že táto pohybová disciplína v nasledujúcich rokoch ovládne celý svet.



[0] HOLLÝ LUKÁŠ, 2015. Vznik a vývoj športovej disciplíny le parcour. Bakalárska práca. Univerzita Komenského v Bratislave, Fakulta telesnej výchovy a športu.
[1] BELLE, D. a CH. PERRIERE, 2014. Le Parkour: Des origines à la pratique.
[2] [3] [4] [5] [9] [10] BELLE, D. a S. G. LA FAIGE, 2009. Parkour
[6] [7] [8] ANGEL, J., 2011. Ciné Parkour: a cinematic and theoretical contribution to the understanding of the practice of parkour.
[11] Fotka Raymonda Belle
[12] Autor fotky David Belle: Red Bull
[13] Titulná fotka: David Belle a v pozadí Dame du Lac. Zdroj:  http://lartdudeplacementecr.blogspot.com/2011/10/parkour-history.html